Jana Žuffová - ako som sa stala ultrabežkyňou
Prečítajte si článok slovenskej ultrabežkyne Jany Žuffovej, v ktorom sa dočítate nie len o jej bežeckých úspechoch, ale aj o prekonávaní vlastných hraníc a o tom, že nikdy nie je neskoro začať si plniť sny. Prečo ultrabeh, čo takéto závodenie obnáša, a že naozaj stačí obuť tenisky a začať behať :)
Všetko sa to začalo pred trinástimi rokmi, keď mala tretia dcéra jeden rok a ja som dostala silný zápal pľúc. Po rôznych myšlienkových pochodoch som dospela k rozhodnutiu, že ma žiadna takáto choroba nebude sprevádzať životom. Tak som začala behať. Na začiatku to bol len taký indiánsky beh pri ktorom ma všetko bolelo. Do toho sa nám narodil syn, takže času nazvyš nebolo, ale trasa mojich rýchlych výbehov sa začala predlžovať, časy skracovať, a ja som mala pocit že sa zo mňa konečne stáva bežec.
Niekedy vtedy prišiel kamarát s nápadom zúčastniť sa triatlonu Oravaman. To už bola výzva, ktorá vyžadovala svedomitejšiu prípravu než sa ísť ráno na hodinku prebehnúť. Musela som sa prihlásiť do niektorej kategórie. Najskôr ma napadla štafeta, ale niesť zodpovednosť za výsledok niekoho iného nebolo nič pre mňa. Tak som sa rozhodla pre individuálny závod, a tu som odštartovala svoju kariéru „pretekára“. Úvodzovky sú na mieste, pretože sama sa považujem viac za zúfalca než pretekára. Roky nepustia a s vekom stojí všetko oveľa viac úsilia. Viem, že všetko čo robím je na úkor rodiny, ale nerobiť to, nenájsť seba samého je pre mňa horšia predstava. Beh je mojím hnacím motorom a zdrojom energie, a tak pretekám, stretávam sa s ľuďmi, zbieram informácie a skúsenosti, a po čase sa konečne dostavili aj prvé výsledky. To ma teší a posúva ďalej, chcem viac, aj keď som už v polovici života :)
Absolvovala som duatlony, triatlony aj behy. Najskôr len v krátkych a rýchlych verziách, no postupom času som začala objemy zvyšovať. Svoju prvú Beskydskú Sedmičku som zabehla v roku 2016. V roku 2018 som vymenila parťáka za kamarátku a dobehli sme si po krásne druhé miesto, a o rok neskôr v rovnakej zostave dokonca po prvé miesto. Malofatranskú stovku, trať s dĺžkou vyše 100km a prevýšením takmer 8000m som zatiaľ bežala dvakrát s fantastickým umiestením na druhom a treťom mieste. Rok 2019 som uzatvorila závodom Ponitrianska stovka a umiestením sa na šiestom mieste. Odbehané mám aj Horské výzvy v českých pohoriach, duatlony v Žiarskej doline, O cenu mikulášskej chaty, Krušnoman, triatlony Goralman a môj štartovací Oravaman, ktorý som bežala už dokopy 5-krát. V tomto roku som si zatiaľ odbehla Malofatranskú 34 a Turiec trail 42, kde som dobehla ako druhá žena, ale dostala som 30 min penále za chýbajúcu píšťalku z povinnej výbavy, ktorá ma posunula o deväť miest nadol (medzi ženami nad 40 rokov to bolo 1. miesto). Na budúce určite vsadím na bežecký batoh La Sportiva Sky Vest :)
A niečo málo k technickej výbave. Na behu je fantastické že vám stačia naozaj len botasky. V začiatkoch je úplne jedno čo si obujete, 5km zabehnete aj v halovkách, s pribúdajúcou vzdialenosťou ale vhodnú obuv nesmierne oceníte. Značka La Sportiva bola stávka na istotu, keďže má dlhoročné skúsenosti a behajú v nej najlepší svetoví atléti. Ja som sa po množstve prečítaných recenzií rozhodla vyskúšať modely Bushido a Akyra. Oba sú určené na zmiešaný typ povrchu, teda kombináciu skál a mäkkého podkladu, majú podrážku Frixion Red, ktorá patrí k najuniverzálnejším v pomere gripu a životnosti. Líšia sa v drope (Bushido 6mm, Akyra 9mm) a teda sú určené na rôzne vzdialenosti. Bushido sú ľahučké topánky na krátke a stredne dlhé vzdialenosti, výborne sa mi osvedčili na mäkkom podklade a v blate (napríklad pri behu hrebeňom Malej Fatry), ale na tvrdom skalnatom podklade po dlhšom čase cítim nerovnosti a začínajú ma bolieť chodidlá. V tomto sú mojou srdcovkou topánky Akyra, ktoré sú fantastické aj na ultradlhých trasách, vynikajúco držia na skale a vďaka hrubej podrážke v nich pohodlne zabehnem aj 20-hodinový maratón.
Na záver len dúfam, že vo svojom príbehu budem pokračovať čo najdlhšie, kým budem vládať :) Behu zdar!
